Samota
Je podvečer, zatvárate za sebou dvere, nechávate za sebou hluk, zhon a stres. Otvárate pred sebou ticho, oddych a snenie. Spoločnosť vám možno robí čaj, kniha, alebo pero a papier. /Ako mne/ Áno, to je samota, dôverne to poznám, je to tak príjemné, ako ponoriť sa do mora pri západe slnka…
Osamelosť v samote
Je podvečer, zatvárate za sebou dvere, nechávate za sebou stres a víta vás chlad, ohlušujúce ticho, kde nikto neodpovedá na pozdrav. Spoločnosť vám robí len tlkot vlastného srdca, počujete svoj dych a ozvenu svojich myšlienok. „Halóóó, to tu fakt nikto nie je okrem mňa? Nech aspoň niekto v druhej izbe dýcha!“ Áno, to je osamelosť v samote. Bolo to dávno, ale aj toto dôverne poznám, je to desivé, ako studená a tmavá pivnica pre dieťa, ktoré sa bojí, že sa stratí, raz a navždy…
A kde je chyba? No predsa, keď vám podnet zvonku, ale bohužiaľ aj zvnútra chýba a život prestáva dýchať. Závislosť na druhom človeku, teda na živom podnete, je horšia ako závislosť na hazardných hrách, sociálnych sieťach a je horšia ako šľahnúť si do žily herák. Že sa o tom nehovorí na škole sociálnej práce, alebo v médiách? Možno raz…
„Ak sa cítite osamelí, keď ste sami, tak asi nie ste v dobrej spoločnosti.“
Osamelosť v dave
Je deň, možno večer, nejaká oslava, okolo vás plno ľudí, všade vrava, zábava a vám to pripadá ako jalová žatva, kde sa mláti „seno – slama“ a vo vašom vnútri je len clivota obrovská a bolestná ako čerstvo vykopaný hrob. „Kam len zutekať, aby bolo s niekým, stačilo by s jedným, jediným čo-to rozumné si povedať.“ Áno, to je osamelosť v dave. Bolo to dávno, ale aj toto dôverne poznám, je to trýznivé ako Tantalove muky, keď zdanlivo máte mnohosť na dosah a vy cítite len nemožnosť.
A kde je chyba? No, že vám odvaha chýba, odvaha priblížiť sa niečomu neznámemu. Prečo k tomu dochádza? Nie je to nič záhadné, je to vtedy, keď si myslíte, že ste len púštny prach a druhí ho chcú len pošliapať a vy ste ten najväčší nepochopený chudák. Alebo úplne inak – naopak…Cítite sa ako hviezda prvej veľkosti a ostatní sú len ten hviezdny prach, načo sa nimi vôbec zababrať. Dúfate, že je to vo hviezdach? Figu borovú, toto hanlivé zrovnávanie je skryté v každom z nás!
Osamelosť vo dvojici
Je noc, držíte sa spolu v náručí, telo je nasýtené, ale vznikol tak veľký prievan na duši, že vás hanba a pocit viny ide zadusiť. „Bože, ako je len možné, takú dieru na srdci si vyrobiť a tak ľahko úctu k sebe aj k tomu druhému zahodiť?“ Áno, to je osamelosť vo dvojici. Bolo to dávno, ale aj to dôverne poznám, je to horké ako pohár blenu.
Z čoho to pramení? Keď si naivne myslíte, že nedorozumenie môžete vyriešiť v posteli a ešte z toho urobiť odpustky a zabudnutie. Dokedy ešte? Až pohár blenu pretečie a zistíte, že už je nevyhnutné vaše pochopenie.
Pokiaľ nie je pochopenie, tak osamelosť sa len množí a množí a nádej kynoží. Kde sa len všetko to zúfalstvo berie a aký pesticíd na ten pýr zaberie?
Osamelosť vzniká najčastejšie z pocitu a role obete, zo strachu, z predpokladaného ohrozenia, z možného odmietnutia, z predpokladaného nepochopenia, z predpokladaného zlyhania, z pocitu vlastnej nehodnoty alebo dokonca paradoxne aj z nadhodnoty a vyúsťuje do uzatvárania, odmietania a predsudkov a tak do kolečka dokola. Pokiaľ nie je pritom kus zdravého rozumu, jediným kamarátom bude nakoniec drink, úniky k opiátom, dôverné hovory s internetom alebo pánom psychiatrom.
Samostatnosť
Tretia časť našej úvahy je o samostatnosti a začneme príkladom zo života. Predstavte si žienku domácu, ktorá je v partnerskom vzťahu obmedzovaná, manipulovaná a jej postoje, či rozhodnutia sú absolútne ignorované. Raz jej predsa len svitne, že takto to ďalej nejde a odíde. A začne osobnostný harmatanec, tzv. životný upgrade. Musí sa riadne zvŕtať, aby zvládala to, čo dávno zabudla, alebo nikdy predtým nerobila. Nakoniec sa mnohé veci naučí, niektoré opráši a svoje pošliapané sebavedomie znova postaví. Vie sa už sama postarať o svoje bývanie, financie aj zábavu…ale zo strachu, že by sa nebodaj mohlo vrátiť to, v čom roky žila, začne vyhlasovať: „Ja nikoho nepotrebujem a už vôbec nie nejakého chlapa, ja zvládam všetko sama!“ Prečo sa potom všetkými spôsobmi vyhýba tomu byť doma sama? Ha?
Je dobré byť samostatným v zarábaní peňazí, vedieť si čokoľvek zariadiť, vybaviť, ale bez odvahy byť sám sebe najlepším priateľom, sú večery a noci, soboty a nedele tak nekonečne dlhééé. A dokedy ešte vystačia jednoduché zážitky a dokedy ešte vydrží tesnenie na 13-tej komnate? Klamať sebe sa dá dlho, ale nie večne. Raz aj ona zistí, že sama sebe nerozumie.
Je ráno, obed alebo večer a vy chcete byť sami – tak budete sami, budete predsa v dobrej spoločnosti. Ak chcete byť v príjemnej spoločnosti niekoho iného, napíšete, zavoláte a stretnete sa. Tomu sa hovorí samostatnosť. A samostatnosť je rozhodnutie z pochopenia, rovnako ako niesť zodpovednosť za vlastné rozhodnutia. Samostatnosť nie je o násilí a žobraní o pozornosť, ale o zrelom uvážení, aby ste boli s druhými vo vzájomnom harmonickom – duševnom aj energetickom vyvážení.
Spolupráca
A skúška správnosti? Tá je o spolupráci. Spolupracovať dokáže len ten, kto samostatnosť už v sebe vytvoril. „Homo Samostatus“ nikoho neobviňuje za svoje duševné stavy ani zlyhania a nemá potrebu aby mu ostatní tlieskali ani aby mu dokazovali, že ho majú radi. /Toto platí vo všetkých vzťahoch. Natíska sa otázka, kto je potom vlastne samostatný, napríklad vo vysokej politickej funkcii?! Pravý vodca by mal byť totiž vzorom, ktorý ľudí k spolupráci vedie a nielen chaoticky riadi./
Resumé
Stať sa samostatným rovnako v samote ako aj v spoločenskom spolužití nie je vecou zázrakov, ale chce to pozorovať sa bez ružových okuliarov. Takto pravdivo uvidíte, kde máte svoje boľavé trhliny v tesnení, a že nie ste v tom zďaleka jediní. Chce to len spoznať váhu vlastnej hodnoty, nebáť sa žiadnej novoty, a hlavne nebáť sa spriadať sny s inými v súznení aj keď to sem-tam neladí, či zabolí. To všetko sa dá porozumením doladiť, chyby opraviť aj rany zahojiť.
Poznámka redakcie k spolupráci: Spolupráca nikdy nebola a nikdy nebude zjednotením. Ak sa ľudia „spolu“zjednocujú, je to často na úrovni strachu, nenávisti, alebo zábavy, ale spolupráca je o konštruktívnom spoločnom premýšľaní, výsledkom čoho sú konštruktívne činy.
Ak máte v obľube príbehy umelcov a dobré čítanie, tak tu máte oboje ako na tácke. Nie je to 2x veselé, ale čo vás nezabije to vás posilní. Je to ako „50 odtieňov samoty“, a určite stojí za preštudovanie.
Zaujali vás myšlienky v tomto článku? Napíšte na lenka@atelierresume.eu a pridajte k nim svoje.
