Uff a máme Vianoce za sebou. Ťažko zhodnotiť, či sme túto bitvu vyhrali alebo prehrali. Po zbežnej rekognoskácii terénu zistíme, že máme vážne straty v peňaženke, rozbombardovaný byt a vzťahy so svokrovcami v etape studenej vojny.
Len pár dní dozadu sme absolvovali hromadné nájazdy na supermarkety, kde neplatí, že všetci ľudia sú si bratia, ale tu sú všetci nepriatelia. Bojovali sme hrdinsky všetkými taktickými zbraňami o strategickú pozíciu pri každom pulte, regáli aj u kasy. Našou korisťou boli plné tašky proviantu na varenie, pečenie, stromčeky a krabice s darčekmi.
V predvianočnom boji medzi ochranármi a konzumentami, vyhrali mrazené ryby nad živými. Je to smutné, ale je to fakt, že skôr zoženiete zbrojný pas a muníciu ostreľovača, než živú rybu. Ach tie paradoxy…
Od začiatku adventu nám ležala na stole depeša od najvyššieho velenia: Vygruntovať všetky rajóny a dvere vyzdobiť vianočnými vencami, lebo…
„Kazeň musi byt, soudruzi!“
V zhone a strese sme to nakoniec stihli, aj 6 chodov navarili, tucet druhov koláčikov napiekli, aby sme sa potom ako vojaci z lazaretu doplazili k štedrovečernému hodovaniu.
V nestráženej chvíli sa pri vianočnom strome odohrala dráma nevídaná. Spolu so zabalenými darčekmi, na poslednú chvíľu kúpenými, vybuchovali aj nastražené míny nedorozumenia, sklamania a výčitiek. V prekvapení zisťujeme, že naši blízki nie sú až takí milí ako sme čakali. Pre Kristapána kde nám zmizla od stola tá pohoda? Asi išla radšej do tichého kostola alebo sama do lesa.
Keď už sú sviatky za nami, položme si popravde zopár otázok: Je skutočne nevyhnutné robiť zo svojich rodičov, detí, či partnerov „vianočných zajatcov“? Aký generál tento príkaz dal? Nie je to nik iný len my. Naše predstavy, očakávania, spomienky a tradície aj s celým spoločenským nastavením, to majú v kompetencii.
Stihli sme si vôbec v pohode oddýchnuť, stihli sme sa o druhých /aj o seba/ tak od srdca zaujímať? Stihli sme pobudnúť v blízkosti jeden pri druhom a v blízkosti ticha pri sebe samom?
Nič nie je také čierne, ani Vianoce nie, niekde sú sviatky aj vo vzájomnej priazni. Tak napríklad:
V jednej domácnosti XY /viac neprezradím, lebo by ste určite závideli/ sa 23.12. schádza pravidelne rok čo rok „matka pluku“ a jej traja dospelí synovia a spoločne kuchtia vianočný šalát. O dobrú náladu pri tom nikdy nie je núdza. Na Štedrý deň prídu všetci aj s rodinami a po jednom bilancujú čo im čas vzal i dal a k darčekom dostanú od mamy aj vlastnou rukou napísané osobné posolstvo. Pekné, no nie?
Posunieme sa však virtuálne do vzdialenej minulosti, lebo je čas na ďalší paradox. Klik… a sme v príbehu Vianoc z roku 1914. Na bojisku zúri 1. svetová vojna a neďaleko mesta Ypres sa stal vianočný zázrak. Vojaci v jednom zákope začali nesmelo spievať Tichú noc, po chvíli sa pridali hlasy v zákope aj na druhej strane. Spievanie bolo len začiatkom, došlo aj k priamemu priateľskému stretnutiu znepriatelených armád. Vianoce nemôžu byť bez darčekov a tak cigarety, čokoláda, sušienky putovali z nemeckej ruky do britskej a naopak. Vrcholom všetkého bol futbalový zápas, ktorý prebehol 25.12.1914 s výsledkom 3:2 pre Nemcov. Vojaci opísali túto neuveriteľnú udalosť vo svojich listoch blízkym, odkiaľ sa správy dostali do novín a odtiaľ na všetky svetové strany.
Keď ste tak blízko smrti a zároveň máte tak blízko vystrašené oči „nepriateľa“, nechce sa vám už bojovať. Ten „nepriateľ“ vám ukazuje fotky svojej matky, ženy, detí, podá vám ruky…
Nič netrvá večne a tak aj toto neoficiálne prímerie bolo generalitou pod hrozbou vojenského súdu rýchlo ukončené, aby sa nedajbože nákaza uzmierenia medzi nepriateľmi nešírila.
„Dosť bolo Vianoc, dosť bolo mieru a ešte málo bolo umierania!“
Resumé
Ako vidíte, Vianoce sú plné paradoxov a nie je blízkosť ako blízkosť a v Ypres aj nepriateľ bol bližší ako vlastný kabát. Pýtam sa sama seba, musíme byť až v ohrození smrti aby nám to celé došlo v súvislosti? A sama si aj odpoviem, nuž, stáva sa aj to, ale pri troche zamyslenia je možné stihnúť to skôr a v mieri.
Poznámka redakcie: Asi nikto neukázal lepšie paradoxy doby ako Hašek a jeho hlavný hrdina.
Zaujali vás myšlienky v tomto článku? Napíšte na lenka@atelierresume.eu a pridajte k nim svoje.
