Miluj blížneho svojho…

Keď som pred 10 rokmi videla tento film, povedala som si, že je to zaujímavé fantasy na zamyslenie,  ale úplne vymyslené. Aby ste nemuseli hneď pozerať film, ale pokračovať v čítaní, príblížim vám dej: Príbeh sa odohráva v Japonsku, kde si osamelý muž kúpi nafukovaciu pannu, rozpráva sa s ňou,  večeria, oblieka ju a ukladá spať. Až jedného dňa panna ožije a zacíti, že má srdce a začne spoznávať ľudský svet. Je to fiktívny príbeh o oživenej hračke a zúfalej ľudskej osamelosti.

Čo však bola včera fikcia, je dnes v Japonsku realita – kupovať si domov plastovú figurínu, podotýkam, nie za účelom sexuálneho uspokojenia, ale ako spoločníčku, s ktorou idete do kina, na prechádzku a tak… Poviete si, že Japonci sú známi fototuristi, workoholici, futuristi a tak trochu úchyláci. A my, Slováci a Česi, že by sme boli horší? Nás tiež samota a prázdnota suší na duši, len nemáme k tomu jeny, origami a original sushi.

Čo všetko je človek schopný a ochotný urobiť aby nebol osamelý a frustrovaný? Č o k o ľ v e k!

Tak ako aj vo filmovom príbehu, keď je osamelosť obrovská, človek použije akúkoľvek náhradu za lásku.  Sú to potom silné „milostné“ väzby k veciam, alebo zvieratám, bohužiaľ niekedy aj k deťom.  Vo svojej podstate sú tieto vzťahy pohodlné, bezpečné, kde nehrozí konflikt ani sklamanie, sú o jednostrannosti, absolútnej moci a poslušnosti.

Náhradné vzťahy sú ako instantné odvary namiesto vzájomného a hlbokého pochopenia dvoch rovnocenných ľudských bytostí.  Chorobná túžba po bezpodmienečnej láske, ktorú nám niekto, alebo niečo rovno na tanieri dá, zaváňa vzťahovou patáliou až patológiou.

Ako môže človek očakávať, že ho bude mať niekto rád, keď ani on sám seba nedokáže mať rád, tak ako môže splniť to staroveké – milovať blížneho svojho ako seba samého. Veď on sám seba vôbec, ale že vôbec  nepozná…

Nevie, prečo ho telo neposlúcha, na to potrebuje doktora aby ho vyšetril.

Nevie, prečo má také pocity aké má, na to potrebuje pomaly cvokára, aby mu to vysvetlil.

Nevie, či má v niečo veriť, na to potrebuje farára, aby mu to „vysvätil“.

Nevie, či má vlastnú hodnotu, na to potrebuje mystika, aby ho o tom presvedčil.

Nevie, či má minulosť a budúcnosť, na to potrebuje astrológa, aby mu to vykreslil.

Ale, kto je on sám a aký jeho život zmysel má, na to sa radšej ani nepýta, to je len jedna veľká prázdnota.

Resumé

Vlastnú prázdnotu možno naplniť len sebapoznaním a nie čakaním ani hľadaním. Zo sebapoznania vzniká sebaúcta, súcit aj láska k sebe a až v tomto slede vyrastie láska k blížnemu.

Aby sa nezamieňalo lipnutie za lásku, treba si stále pokladať otázku: Kto je v skutku zodpovedný za naše pocity lásky, šťastia, či prázdnoty – My sami, alebo niekto iný? Tak ako aj v iných prípadoch, tak aj tu, nehodno hádzať kameňom viny na druhých.


Poznámka redakcie: Pozrite si ako to môže dopadnúť, keď človek miluje software.

Som s nohami na zemi, s hlavou v oblakoch a srdcom medzi riadkami, veď na počiatku bolo slovo, tak aby sa neminulo...