Traja králi – Pokora Vďačnosť Odpustenie

posted in: Blog | 0

Traja králi teraz chodia po svete a chýry o nich sú už v každej krajine. Ktože to panuje v duchovných náukách? Sú to traja králi zo západu, volajú sa Pokora, Vďačnosť a Odpustenie, nosia ľuďom dary a sprevádza ich hviezda nádeje, že zlo pominie a konečne tak život uspeje. Čítate správne, aj keď nie sme na hodine teológie ani histórie a nie sú ani Vianoce.

Pokora, Vďačnosť a Odpustenie

Nech nerobíme toľko tajností, poďme po jednom ich dary rozbaliť.

Pokora

Zaužívaný pohľad je, že pýcha predchádza pád a pokora je opakom pýchy. Tak poďme všetci do pokory, aby sme už nepadali.

Pohľad z inej strany:

Pre lepšie priblíženie začneme rovno s príkladom: Horolezecká výprava si vyšla do Ázie a rozhodla sa zdolať Mount Everest. Horolezci boli úspešní a pokorili najvyšší končiar sveta. Človek tak zvíťazil, horu zdolal a pokoril. Bol to vlastne boj o život – o úspech, tentoraz človek vyhral a keby nie, tak by pravdepodobne niekoľko mladých mužov tragicky zahynulo. Čo povieme potom, že hora zvíťazila a horolezcov pokorila alebo horolezci boli pred prírodou málo pokorní?

Sú to fakty a nie len nejaké klebety, že aj tragické nehody nie sú vecou náhody, ale vecou zákonitou z nedostatku rešpektu – chápania vlastných možností a schopností, fyzikálnych zákonitostí a ľudských vlastností.

Či už sa budeme tváriť ako bezbranní baránkovia alebo sväto sväte ako Panna Orleánska, stále bojujeme. Nie že by sme chceli, ale sme do toho základným človečím programom nútení. Je to smutné, ale je to tak. Bojujeme o zdroje, o zdravie aj o priazeň. Chceme dosahovať nemožné a čakáme za to odmenu – pozornosť, medailu alebo kvapku dopamínu. Bojujeme proti všetkému a všetkým, ale hlavne proti sebe.

Kde je boj, tam sú vždy víťazi, porazení a pokorení. Po tom boji prehratom – ako rozkazom by mali pokorení skloniť hlavu, padnúť na kolená a prijať podmienky víťaza. Toto vám ešte vonia?

Bojuje sa v skutočnosti len preto, lebo človek sa bojí, že niečo stratí a nevie to sám stvoriť, ale tvoriť sa dá len zmysluplnými úvahami a nie zvesenou hlavou, zalomenými rukami a podlomenými kolenami.

Nemýľme si preto pokoru s rešpektom. Rešpekt, že tento vesmír nás presahuje, nie je pokorou. Rešpekt monumentálnosti Mount Everestu tiež nie je o pokore. Bolo by, ale viac než potrebné rešpektovať svojím poznaním človeka, spoločnosť, prírodu aj technológie. Keby bolo viac rešpektu, čo znamená viac rozumného zhodnocovania, bolo by menej obetí medzi horolezcami, menej obetí na cestách, menej prírodných katastrof, menej vojnových konfliktov a menej technologických havárií.

Dar pokory? Ďakujem, ja tento dar na poličku odkladám a vlastnými úvahami ho nahradím.

Vďačnosť

Zaužívaný pohľad je, že za všetko čo sme a čím sme, vďačíme Bohu, Univerzu, Osudu, prípadne rodičom, priateľom alebo vonkajším podmienkam.

Pohľad z inej strany:

Ak prenechávate zodpovednosť za svoj život aj celú svoju existenciu na niečom – niekom inom, platí pre vás zaužívaný pohľad. Ak sa raz rozhodnete vziať kormidlo do svojich rúk, budete si vedomí toho, že za všetko dobré aj zlé si môžete vy sami a významne ste ovplyvnili aj okolnosti, v ktorých sa nachádzate. Možno si to neuvedomujete, ale rovnako máte prsty aj v tom, akých skvelých ľudí na svojej životnej ceste stretnete. Svojich „anjelov“ ste si pritiahli vy sami a vždy je to o obojstrannej spolupráci.

Čo človeku k šťastnému žitiu chýba sa tu nedá všetko ani vymenovať. Na to najdôležitejšie a najpotrebnejšie sa stále zabúda, že život prahne po porozumení ako púšť po prameni. Boli ste radi, keď vás niekto s pochopením vypočul, pomohol a niečo dobré poradil? Pocítili ste to teplo pri srdci? Na 100%, áno. Myslíte, že človek, ktorý vám skutočne a v hĺbke porozumie, čaká na vašu vďačnosť? Nie, nečaká. Je rád, že sa vám znova začne dariť. Je sýty vlastným pochopením a bez nároku na odmenu sa s vami o poznanie, pomoc aj radu podelí, aj tak nič nestratí. Prečo sa tak rozhodol? Lebo chce, môže a vie poskytnúť zo seba to najlepšie. Tu platia iné počty, pochopenie sa delením násobí a nie je potrebné ho splácať a už vôbec nie s úrokmi.

Nemýľme si preto vďačnosť s obchodom. Kto určite čaká vašu vďačnosť, je ten, kto vám dáva podporu len tak z programu, protokolu, že sa to patrí a je to on – hrdina a šampión, ktorý vás spasí a zachráni. V tomto prípade budete musieť byť zaviazaní, spútaní vďačnosťou a možno až vydieraní k splácaniu. Tak sa z vďačnosti stáva obchod s jalovým tovarom, ale s pekným obalom. Preto nečakajte ani vy za svoje dobro uznanlivé slová ani vecné dary. Ak ste to naozaj celé pochopili, už dávno ste sa sami vlastnou silou obdarili.

Dar vďačnosti? Ďakujem, ja tento dar na poličku odkladám a vlastnými úvahami ho nahradím.

Odpustenie

Zaužívaný pohľad je, že ak odpustíš, uľavíš svojej duši aj duši svojich vinníkov.

Pohľad z inej strany:

Hra na kata a na blázna je krutá hra a hrá sa tu už oddávna. Kto je vlastne vinník? Je možné to vždy a presne určiť? Podľa akej morálky? Keby nebolo obviňovania, nebolo by odprosovania a nebolo by ani veľkodušného udeľovanie milosti s tým, že „poprava sa odkladá – do neurčita“. Toto vám ešte chutí? Blahosklonne udeľovať odpustky?

Príklad zo života: Niekde v meste X v domácnosti Y prebehla zúrivá hádka, vzduchom svišťali jedovaté urážky, násilné vyhrážky, päste aj lietajúce taniere. Po hodine ako úlisný kocúr jeden z aktérov začne žobroniť: Miláčik odpusti, zabudni a už to toľko nerieš, veď sú to len somariny, od zajtra začneme po novom a inak, ja sa polepším, daj mi ešte šancu, posledný raz, prosííím…

Čo urobí druhý aktér? Utopený v horkosti a úplne vycucaný z energie, chce sa už konečne pustiť tej veľkej únavy a bolesti, nahovára si naivné argumenty a detské ospravedlnenky, a tak po x-tý krát odpustí.

Odpustky bez porozumenia súvislostí sú ako nalepené tapety na zatekajúcej stene, vždy ten smradľavý fľak na povrch vylezie. Raz už bude treba to prasknuté potrubie opraviť a nielen plieseň tapetou prelepiť. V nestráženej chvíli, ani netušíte kedy, sa odpustený, pustený, zabudnutý, vytesnený a nepochopený príbeh znova pripomenie a to je potom na zbláznenie. Každý jeden čin aj zločin ostane nezmazateľne v pamäti zapísaný, raz a navždy. Je, ale možné ho buď vytesniť, do „ružova“ vykresliť, nosiť okovy trpkosti a nenávisti alebo ho pochopiť.

Nezamieňajme si preto odpúšťanie s opúšťaním. Na zlo sa nesmie nikdy zabúdať ani pripomienky naň opúšťať, musia byť vždy ako výstraha dobre viditeľné a rozpoznateľné, pre nás samotných aj ostatných.

Trýznivé duševné stavy, ktoré vznikajú práve v dotyku s prežitou udalosťou sa zmierňujú len a len pochopením a nie opustením /zabúdaním/ spomienky, púšťaním sa od premýšľania a zabúdaním na príčiny a následky skutkov minulých. Podobne je to aj s chronickou chorobou, ktorú sprevádzajú chronické bolesti. Brufen, ibalgin, či ópium vám síce pomôže pustiť sa bolesti a dočasne sa pustiť utrpenia, ale neprinesie vám to to pravé orechové – trvalé uzdravenie.

OdPúšťanie – Zabúdanie nikdy nevyriešilo žiaden problém, len ho načas odložilo aby sa v utrpení telu, či duši uľavilo.

Dar odpustenia? Ďakujem aj tento dar na poličku odkladám a vlastnými úvahami ho nahradím.

Resumé

Všetky tieto úvahy a závery smerujú nielen k sociosfére, ale aj k sebe samému. Nemáme sa pred sebou čo koriť, trestať, utápať sa v krivde, byť si vďačný, do nebies sa vynášať, opájať sa bojom, pýšiť sa víťazstvom, ani si čo odpúšťať. Nech by boli činy akékoľvek, treba ich mať na polici ako vystavené kusy, že toto zlo nehodno už nikdy viac skúsiť a hneď vedľa toho – pochopenie z čoho zlo vzišlo a ako to zmeniť, aby ľudské prejavy boli múdre a podporné pre každý život. Ja viem, že toto pojednanie je veľmi pragmatické a pramálo ezoterické, ale zato oslobodzujúce a o to tu predsa ide, alebo nie?


Poznámka redakcie: Knižná pripomienka na zlo, ktoré sa nesmie odpustiť zabúdaním.

Zaujali vás myšlienky v tomto článku? Napíšte na lenka@atelierresume.eu a pridajte k nim svoje.

Follow Lienka:

Som s nohami na zemi, s hlavou v oblakoch a srdcom medzi riadkami, veď na počiatku bolo slovo, tak aby sa neminulo...