„To bola strašná skúsenosť, skoro ma to zabilo“…“Znova to podstúpiť? – ani za svet!“…“Bolo to také zlé, chválabohu, už je to za mnou.“… „Ty nevieš aké to je…nevieš ako som trpel/a/…ako to bolelo…aké to bolo ťažké!“ Podobné vety v mnohých obmenách som za roky počula na kilá. Začínam mať pocit, že mať nejakú negatívnu skúsenosť znamená výsadu, či dokonca životnú hodnotu. Z toho sa mi v mysli natíska otázka: Je utrpenie pre niekoho zmyslom života?
Poďme si teda na skúsenosť lepšie posvietiť. Človek, ktorý hovorí o svojom strastiplnom zážitku, má spomienku nabitú silným emocionálnym nábojom a vytesanú do pamäte ako nápis do mramoru, ktorá trýzni jeho telo aj dušu až do úmoru. Pri dotyku so zážitkom v pamäti prvé vyskočia pocity, najčastejšie pocity bolesti a strachu ako výstražné tabule, ktoré jednoznačne hlásia – toto už nikdy viac! Do budúcna z toho vzniká jasná inštrukcia, že takýto zážitok je negatívna skúsenosť, ktorá sa nesmie opakovať a zároveň je tu nutkanie o zažitej hrôze informovať aj ostatných a upozorňovať na seba ako na hrdinu alebo trpiteľa a čakať za to údiv, obdiv, či súcit.
Ak z negatívnej skúsenosti – zážitku zostalo len toto, tak je to zúfalo málo. Nechcem tým nikomu liezť do kapusty skúseností. Všetci máme svoje tajné sklady, kde sme si uskladnili nepríjemné životné nakladačky, ale už aj améba dokáže reagovať na silné podnety tým, že sa stiahne. Rovnako zviera, ktoré dostane úder elektrickým prúdom, si to dobre zapamätá. Z toho celého vyplýva, že v mnohých prípadoch reagujeme na podnety spôsobom akcia-reakcia, teda bez zamyslenia. To znamená: príjemný podnet – priblíženie, nepríjemný podnet – stiahnutie. Tieto automatizmy by sme mohli pokojne hodiť na krk našim predkom. Nespočetnekrát bojovali o holý život a tak zapisovali do genetického jadra inštrukcie rýchlej reakcie aby ľudský rod len – tak ľahko nevymrel.
Myslím, že sme sa za tie tisícročia vo vývoji aj posunuli a posun vo vývoji ukazuje, že človek uvažujúci nielen reaguje, ale aj prehodnocuje rozumom svoje prejavy. Správne svoju skúsenosť zhodnotili tí, ktorí hovoria, že to bolo síce ťažké, ale veľa sa o sebe, či druhých dozvedeli a mnohé pochopili. Ako to tí šťastlivci urobili? Pravdepodobne už počas prebiehajúcej udalosti nenechali svoj rozum dlho stáť, ale začali ho používať. Čím začali? Začali sa správne pýtať:
Čo sa deje? Kde je toho príčina? Aké to má alebo bude mať následky? Aké nástroje sú poruke na ovplyvnenie situácie? Je niekto nablízku, kto by poradil alebo pomohol? Je vôbec poznanie, chuť a vôľa urobiť to v budúcnosti inak?
Zastavíme sa spolu pri posledných dvoch. Mať niekoho skutočne blízkeho nie je až tak bežné akoby sa zdalo. Blízky je ten, pred ktorým si môžete dovoliť byť slabý a bezradný. Niekedy stačí svoju skúsenosť prerozprávať a už vtedy sa dejú zázraky. Zdieľanie v pocite bezpečia, bez súdov a k tomu podaná pomocná ruka je ako hojivý balzam na ranu. Emócie sa tým upokoja a zároveň sa nastavia priaznivé podmienky na premýšľanie. A kde sa myslí, vždy je možnosť pozitívnej zmeny.
Posledná otázka sa častokrát stáva kameňom úrazu. Nešťastník je zo svojho zážitku úplne utrápený, ale v skutočnosti nechce poznať ani príčinu ani riešenie, jediné čo potrebuje je súhlasné potvrdenie svojej emócie, svojho stavu alebo postoja. Toľko sa ten chudák trápi až sa v samom trápení zacyklí. To, ale nestačí, on si vyžaduje aby sa rovnako cítili aj ostatní. Ak náhodou nemienite zdieľať s trpiteľom dookola len citové výlevy, ale ponúknete radu, či pomoc, možno sa dočkáte obranno-útočného argumentu, napríklad: „Ty mi vôbec nerozumieš!“…“Keby si bola v mojej koži, tak by si hovorila inak!“…“Si tak bezcitná!“ /Fakt?/
Z toho plynie významné poučenie, dobre treba zvážiť v akej forme, kedy a komu pomoc poskytnúť. Či bude vhodnejšie vnímavé ucho, múdre slovo, aktívny čin alebo skôr nečin. Nečin v tomto prípade neznamená nevšímavosť, ale neúčasť na citovom vydieraní.
Prečo sa z človeka, ktorý prežil utrpenie, stane doživotný trpiteľ?
Príčin je viacero. Mohli by sme začať rovno od Evy, teda genetiky. Nasledujúce v poradí sú traumatické zážitky z detstva, kedy dieťa zažívalo násilie na sebe alebo na niekom blízkom a zo svojej pozície vyhodnotilo, že nemá dosah na situáciu. V tomto prípade, bolesť, násilie a utrpenie spojilo sa s bezradnosťou a bezmocnosťou a máme tu obeť ako vyšitú. Ďalšou možnosťou je, že rodič nemá s dieťaťom dostatočnú citovú väzbu a dieťa vlastnou bolesťou, utrpením alebo chorobou dokáže primäť rodiča k pozornosti a starostlivosti.
Ak sa takéto reakcie opakujú dostatočne dlho, premenia sa na programové nastavenie osobnosti. V tejto spoločnosti sa zatiaľ oceňujú schopnosti, medzi nimi aj schopnosť trpieť a preto sa veľmi ľahko môže stať, že trpiaci je za svoj stav odmeňovaný a nakoniec, postaví na tom aj svoju jedinečnú stavbu – svoju sebahodnotu.
Na začiatku úvahy som postavila otázku, či je utrpenie pre niekoho zmyslom života. Za podmienok, ktoré sme tu prebrali, je to pravdepodobné. „Štempeľ“ tomu dodá sám človek, lebo pokiaľ on sám nenastúpi na cestu sebapoznania, nikdy svoj programový postoj neuvidí a nikdy ho nebude vedieť ani zmeniť. Pre nešťastníka aj všetkých zúčastnených potom platí, že on trpiteľ – obeť nepotrebuje riešenie ani svoje vlastné chápanie, ale potrebuje pozornosť, ocenenie a ľútosť. V parafrázovanom výroku by to znelo asi takto:
„Obeť si a v obeť sa obrátiš.“
/Dúfam, že to všetci svätí ustoja./
Resumé
Skúsenosť, ktorá nie je sprevádzaná pochopením je len a len zapamätaný ZÁŽITOK. Udalosť sme zažili a prežili síce so silným duševným nábojom, ale nepremýšľali sme o nej a preto sme jej ani neporozumeli. Zážitky, v ktorých nie sú objasnené príčiny ani súvislosti, sa preto budú znova a znova opakovať s ťažkými následkami u jednotlivcov, ako aj celých národov. /Pred 100 rokmi tu bola španielska chrípka a v jej pätách sa priplazila veľká hospodárska kríza. Poučili sme sa z krízového vývoja, alebo sme radšej na všetko zabudli?/
POCHOPENÁ SKÚSENOSŤ, na rozdiel od zážitku, nesie v sebe porozumenie o udalosti spolu s návodmi ako lepšie postupovať v budúcnosti. Bola by potom naozaj škoda, nepodeliť sa s ostatnými o svoje rozumné závery.
Poznámka redakcie: Prežívať takéto bizarné utrpenie nie je určite prechádzka ružovým sadom, ale aj premýšľať o ňom je pochod náročným a neznámym terénom. Ak odhodíte svoje morálne predsudky, bude sa vám ľahšie kráčať.
Zaujali vás myšlienky v tomto článku? Napíšte na lenka@atelierresume.eu a pridajte k nim svoje.
