„Ohováranie a nenávisť nezastaví sa len pri mne, zastihne mnohých.“ Tieto slová vyriekol Sokrates vo svojej obhajobe a Platón ich zapísal.
Áno, nenávisť v behu stáročí zastihla mnohých. V posledných rokoch sme si /hádam/ na to aj zvykli. Alebo nie? Ak ste ju zakúsili z jednej alebo druhej strany a vôbec vám nechutí, /tak ako mne/ poďme nenávisť pristihnúť rovno pri čine alebo odhaliť jej podstatu a tak ju zastaviť ešte skôr, než má šancu naplno sa prejaviť.
Ak má človek pridlho strach, strach zo straty alebo zažil stratu reálnu, rodí sa v ňom frustrácia, prázdnota, depresia, apatia a potom stačí už len prstom ukázať na niekoho, kto je za to vinný. A je to tu – frustrácia zmení sa na agresiu. Agresia, ktorá v ňom aj tak dlho driemala, ale bola bez mena, zrazu získa tvár a bude konkrétna a adresná. Podľa podobného scenára bola zosnovaná v minulosti aj krištáľová noc. /Aj dnes ide o veľa – ide o všetko – ide o moc./
Pýtate sa akým spôsobom sa apatia zmení na agresiu? Zoberme si na pomoc fyziku. Každý systém, na to aby sa udržal v stabilite, musí vyvažovať dve protichodné sily – silu dostredivú a silu odstredivú. V prípade ľudských emócii to znamená, že strach, smútok, obava je kompenzovaná hnevom, agresiou a nenávisťou. Ak je jedna zložka dlhodobo v presile, o to väčšia reakcia nastane na jej vyrovnanie. Pri sústavnom preťažovaní však systém už nedokáže sily vyvažovať a nastáva znefunkčňovanie – rozpad – entropia.
Je jedno akým extrémom sa začne na emočnom bojovom poli. Vždy je to prehra. Človek tu prichádza o to najcennejšie, o svoju životnú silu. Čo sa neskôr prejaví na jeho zdraví telesnom aj duševnom. Ak sa nekontrolované duševné prejavy stanú javom celospoločenským, tak spoločnosť bude rovnako slabá, chorá a nefunkčná.
Pokračujme ale v našom skúmaní ďalej. Z čoho vzniká strach? Z čoho vzniká strata? V bazálnej rovine vnímame strach ako pud sebazáchovy. Ten v sebe skrýva strach zo straty istoty, bezpečia, v realite prejavené sú to strata práce, strata strechy nad hlavou, strata zdravia, strata duševných stimulov, strata sociálnych vzťahov, strata slobodných prejavov. Je to skrátka strach z ohrozenia na existencii a aj na živote.
Stratou veľmi bolestnou je strata predstáv /ilúzií/ o svete a o sebe, čo môže pokračovať stratou zmyslu života. A to už je len krok do ťažkej depresie alebo šialenstva, kde už čaká posledná strata a tou je vlastná identita.
Pocit zo straty nikdy nie je voňavý, ale je možné ho sofistikovane vytesniť alebo začierniť, podobne ako nevhodné slová v pofidérnych zmluvách. Ako na to? Túžby a ilúzie sú vždy po ruke a sú tak ľahko dostupné. Viete, keď si dáte panáka alebo do žily dávku heráku, vaše vnímanie sveta aj samého seba bude diametrálne iné, také farebnejšie a chutnejšie. Nemusíte sa však ísť hneď opíjať, či sfetovať, tieto kúzla dokážu aj tie „pravé“ slová a obrazy v reklamách, správach, statusoch, videách a sú v ľudskej mysli podprahovo a natrvalo uložené…aby raz…v ten správny čas vykonali svoje dielo skazy vo vedomí. /Len producenti musia byť dostatočne aktívni a dostatočne trpezliví./
Čomu to všetko slúži? Slúži to len jednej veci a to moci. Jediným skutočným nepriateľom moci je rozum. Rečou totality je to triedny nepriateľ. A preto sa bude každý hegemón snažiť meniť ľudí na hlúpych vazalov. V praxi to znamená, že bude:
– zhoršovať existenčné podmienky na tisíc spôsobov pod stovkami zámienok, vytvárať umelo nedostatok zdrojov, tovarov a služieb, čo vedie k strate, strachu a frustrácii.
– znemožňovať riešenie problémov dostupnými prostriedkami, čo vedie k bezradnosti a bezmocnosti.
– ponúkať ilúzie a jalové túžby, čo vedie k závislosti a nesamostatnosti.
– vytvárať nepriateľa a podnecovať k nenávisti, čo vedie k slabosti tela a duše.
– zabraňovať prístupu k informáciám, poznávaniu, vzdelávaniu a tvorivosti, čo vedie k slabosti ducha.
Podčiarknuté a spočítané: Každý vládca bude za každú cenu prebúdzať zviera v človeku a zviera pospáva hlboko v génoch každého z nás. /Urážajú nás?/ Mňa už ani nie, aspoň viem s kým mám tú česť. Keď zviera totálne ovládne človeka, potom vládca jedným lusknutím ovládne zvieratá. Potrebuje na to len cukor a bič. A čo urobí človek-pavián? No, každý pavián je vďačný za banán. Je pyšný a bije sa do pŕs ako všetko správne vykonal. Správne vrieskal, správne pľuval, správne pomáhal, správne udával, správne nenávidel a hlavne – správne poslúchal. V tom zápale divokom ani nezbadal, že je za plotom a stal sa zvieraťom. Darwin by sa čudoval a hneď by išiel svoju teóriu prepísať, lebo premena človeka na zviera sa volá deevolúcia a nemusí to byť ilúzia.
Resumé
Nenávisť je nebezpečná zbraň, zničí všetko, čo jej príde do cesty a z toho plynie poučenie: Ľudia, preboha, nenechajme sa nachytať na kadejaké ponuky a otrávené banány do ruky, aby sme neskončili ako rozzúrené paviány.
Všetko je možné zmeniť, aj život na Zemi. Pre svoj zdarný vývoj už viac nepotrebuje hrdinov, ani vazalov, ale potrebuje 3P, teda Pokoj, Premýšľanie a Pochopenie. A čo so strachom a stratou? Na tieto naše chronické ľudské neduhy sa dlhodobé užívanie kvapiek nenávisti, násilia alebo ilúzií neosvedčilo, lebo má závažné, až smrteľné vedľajšie účinky. Najlepším liekom a to v biokvalite je uvažovanie.
Stratili ste teraz svoje ilúzie o svete, či o sebe? Máte chuť hodiť po mne banánom? Zvážte svoje činy, ja ani vy nie sme tu bez viny.
Poznámka redakcie: Človek nemusí byť vždy pánom tvorstva o tom rozpráva táto skvelá kniha.
Zaujali vás myšlienky v tomto článku? Napíšte na lenka@atelierresume.eu a pridajte k nim svoje.
