Nielen chlebom, ale aj podnetom je človek živý. Ak sú podnety správne pochopené, sú aj správne použité a potom napomáhajú rozvoju telesných, duševných aj kognitívnych schopností človeka. Žiadna úvaha ešte nikdy neurazila premýšľajúceho ducha.
Ale čo s takými podnetmi, ktoré vyhodnotíme ako „prázdne“? Nemusíme im venovať pozornosť, pochopili sme o čo sa jedná a podnety ako prišli, tak aj odletia ako sadze z komína. Odletia bez nášho pocitového horenia. Ak im, ale nerozumieme a nevieme sa inak podnecovať, zlákajú nás, tak ako deti zlákajú pohodené zápalky. Stačí malé škrtnutie a instagramové pikošky, klebety zvedavej susedy, live video desivej havárie, FB politické ohovárania zapália dušu a ohrejú na chvíľu zombíka.
Kto je na také prskavky zvedavý? Mnohí, ktorí sa nevedia premýšľaním podnietiť a mnohí by bez zápaliek už nežili. Že by? Čo to nevidíte, že človek ako polomŕtva mršina, na chvíľku duševným odpadom resuscitovaná, je zároveň dobrým obedom pre supa – DušeŽrúta.
Aký veľký by mal byť apel, aby to človek uvidel, že MEGA STRACH stále a naschvál verejne ponúkaný, zmení pána tvorstva dokonca na hlodavca, ktorý len v hrozbe behá, piští, zásoby množí, iných chce vykynožiť a všade vládne ten potuchnutý emocionálny pach ako pri zdochlinách. To kam sme došli? Čo sme potkany a myši?
DušeDravec má svoje pazúry, ostrý zobák aj zrak a hlavne nemá strach, ale za to, vie ho dobre ponúkať. Veď sa musí z niečoho dosýta nažrať a zo zbytkov zostane aj pre tých malých hladošov – hrabošov. Verte, pre supa je tisíc myší v emocionálnej pasci lepších, ako váš rozum v hrsti.
Hovoríte, že z lásky k blížnemu, treba všetky druhy chrániť…Ó, koľko falošného súcitu a ani zamak rozumu. Nikto vám nekáže ich prenasledovať, len im nedávajte svojou pozornosťou možnosť ako z duše lacno a ľahko spraviť fastfood. Keď budú mať málo pocitovej stravy, stanú sa sťahovavým druhom. Nakoniec im bude musieť stačiť ako obed-obeť aj omrvinka od ovce, sliepky, či srnky.
Resumé
Kam ide vaša pozornosť, tam ide vaša sila. Zvážte, či to nie je obrovské mrhanie, svoj život len tak rozdávať. Škoda každej životnej kvapky, ktorá do jamy supovej spadne.
Poznámka redakcie: Pýtate sa, kde sa podel ten láskavý humor? Nuž, tu by aj Werich strieľal na škodnú veľkým kalibrom. Ale, aby ste nepovedali, tak sme niečo v revíri vylovili:
„Boh zalamuje rukami a narieka: Vy ste ma zle pochopili, ja som hovoril, že máte žiť a nie šiť!“
Zaujali vás myšlienky v tomto článku? Napíšte na lenka@atelierresume.eu a pridajte k nim svoje.
