Hamlet sa v minulosti pýtal: „Byť, či nebyť?“ Dnes by sa opýtal na informácie:
„Bit, či bajt?“ alebo „Vidieť, či nevidieť?“ “Počuť, či nepočuť?“„Cítiť, či necítiť?“
Žijeme dobu dátovú a sme denne zahlcovaní slovami, textami a obrázkami. Kto sa v tom má vyznať a ktoré sú tie správne informácie? /Nuž na to by bol aj Hamlet krátky/ Poďme sa teda spolu pozrieť na aktuálnu informačnú drámu.
Všetky objekty, živé, či neživé vysielajú do priestoru o sebe holografické správy – informácie a ich nosičom je svetlo. Tieto informácie sa k nám dostávajú prostredníctvom zmyslového aj mimozmyslového vnímania.
Zmyslové vnemy dokážeme korigovať, prípadne podnety vypnúť, ale mimozmyslové vnemy nevypneme nikdy. A tu je ten info problém zakopaný. Podnety, ktoré vnímame mimozmyslovo, vieme síce niekedy identifikovať pocitom, ale veľmi zriedkavo správne interpretovať. Sme ako širokopásmová anténa, ktorá sníma priestor plných 24 hodín. Že to tak v skutočnosti je, by sme zistili pri hypnóze. Realitu zapisujeme celkom podrobne do našich spomienok.
A čo už raz máme v spomienkach, bude ako otravný spam. Pri rezonančnej podobnosti /podobnosť tvarov, zvukov, chutí, vôní, zážitkov/ sa bude znenazdania vynárať a pripomínať. A to už nemusí byť happy ani cool. Problém nevyriešime, keď sa odrežeme od zmyslových podnetov, napríklad hrdinským vyhlásením: „Ja už 2 roky nepozerám TV.“ Tento domnelý infokondóm natiahnutý na hlave nás má akože chrániť pred zlom? Skutočne?
Čo je vlastne také nebezpečné na informáciách, že treba chrániť seba alebo iných, napríklad cenzúrou? Informácie nie sú dobré ani zlé. Jediné nebezpečenstvo je ich nepochopenie. Pokiaľ nepremýšľame o informáciách, tak k nim nevieme zaujať ani adekvátny postoj. Reagujeme tak, ako sme v minulosti zareagovali už tisíckrát – strachom, hnevom, smútkom alebo znechutením a tak sme to aj zapísali do spomienok, aby sme to zopakovali niekedy zas…..po tisíciprvý raz.
Opakom ochrany pred informáciami je závislosť na informáciách. V ničom sa táto závislosť nelíši od alkoholovej závislosti. Aj tu sa očakáva, že nejaké to promile nás odkloní na míle od vnútornej prázdnoty a zavedie nás do stavu sebapotvrdenia a nirvány. To isté páchajú informácie v megaobjemoch bez ladu a skladu, kde pocit z mnohosti je pre mnohých tak slastný a opojný.
Dôležitým aspektom automatického prijímania informácií bez premýšľania je podliehanie verejnej mienke. Kde jedinec, ako súčasť jednoliateho davu, nepremýšľa, ale vykonáva. A táto informácia sa zapisuje rovnako všetkým do spomienok a ako ponuka si bude v budúcnosti vynucovať tú istú reakciu. /Jednému by z toho hádam aj zahrabalo, ale keď zahrabe miliónom to je už potom globálne delírium./
Ako teda správne pristupovať k informáciám aby sme neboli slepí, hluchí a nevedomí na mínovom informačnom poli a zároveň aby sme neboli stratení, bezradní a bezmocní v objektívnej realite, či vo svojich vlastných spomienkach? /len sa na to nepýtajte Hamleta/
Resumé
V intencii porekadla babka k babce…,spájajme informáciu k informácii a tvorme z nich pochopením súvislosti aby v nás bolo porozumenia, kultivovanosti a sily dosti.
Poznámka redakcie: Niekomu už aj haraší vo veži a nie je to nik iný ako pán Harari. To máte tak, keď sa z informácií stane ideológia. Nemusíte hneď so všetkým súhlasiť, ale autorova posledná kniha je „skvost“ a pre vládnuce špičky novodobá biblia. /vôbec sa tomu nečudujem/
Zaujali vás myšlienky v tomto článku? Napíšte na lenka@atelierresume.eu a pridajte k nim svoje.
