mier

Vojna je mier

posted in: Blog | 0

Vojna je mier Sloboda je otroctvo Nevedomosť je sila

Absurdné vety napísané v úvode sú vypichnuté z Orwellovho románu 1984. Toto antiutopické dielo som čítala pred 20 rokmi a bol to zásah rovno na solar. Roky ubiehali a život plynul zdanlivo vo svojej banálnosti až do roku 2020. A tresk!…z čista jasna začal náš spoločný vírusový príbeh. V mojej pamäti sa ako prvá vynorila Bíla nemoc od K. Čapka, ale ako sa vírusové etudy rozvíjali, ožívala pred mojimi očami kniha 1984.

Čo vám hovoria pojmy – veľký brat, ministerstvo pravdy, vymazávanie minulosti, nový jazyk, ideozločin?

Poďme si rozobrať aspoň tri odkazy z tohto diela:

1. Kontrola vždy a všade, opisovaná v knihe je prítomná aj dnes. Je ešte lepšia, je skrátka digi, a keď miluješ svoj fón, tak niet čo riešiť. Cieľom kontroly nie je verejné blaho, ale verejné blato, inak povedané posilnenie moci jednotlivca alebo malej skupiny jednotlivcov. Položme si otázku z románu: Koľko je 2 + 2? Vo vašich hlavách teraz zaznelo – No, predsa 4! Ste si istí? Ministerstvo pravdy a Veľký brat to vidí a čo keď povie, že 2 + 2 sú 3 alebo 5 – ak bude chcieť. Aká bude v strachu o život vaša odpoveď?

2. Zmena obsahu slova je vnímateľná aj dnes a to už poriadne dlho. Každý jazyk slúži na vyjadrenie myšlienok. Čím je jazyk bohatší a zložitejší, tým sú viac rozvinuté myšlienky a z toho hlbšie súvislosti. Zámernou degradáciou a okliešťovaním jazyka sa ovplyvňuje myslenie, takto vzniká skreslenie, nepochopenie a nakoniec to ovplyvní postoje, správanie aj kultúru celej spoločnosti. Dokonca aj pán Shakespeare by sa v súčasnosti čudoval aká vyrabovaná angličtina si tu lieta celým svetom. Nuž, a z pictogramov a emoji by ani frajer Villon báseň nezložil.

3. Prepisovanie minulosti. Určite je vám známy výrok, že dejiny píšu víťazi, však? V tomto duchu sa manipulovalo s históriou často a niekedy až hystericky. Úpravy dejín umožňujú kamuflovať činy aj zločiny. V tomto kontexte nikoho neprekvapí, že učivo o II. svetovej vojne sa u nás, v Poľsku a USA učí úplne inak. Je na mieste vložiť sem analógiu z našich osobných životov – vytesňovanie, skresľovanie a nepochopenie spomienok, /čo je naša súkromná história/ vedie vždy k opakovaniu podobných zážitkov, neraz nepríjemných a bolestných. Z toho nám plynie poučné memento – nikdy nezabúdať na svoje činy ani zločiny iných. /Len pre zopakovanie, je vojna mier?/

Všetky tieto praktiky /a mnohé ďalšie podobné/ popisované v bodoch 1 – 3 by sme mohli pokojne zhrnúť pod jedno heslo: Sociálne inžinierstvo, na ktorom sa podieľali samé inteligentné hlavy. Boli a sú to vedátori s vysokým IQ, ale bez svedomia, etiky a bez morálky.

Ako je to vôbec možné, že sme boli takí naivní, pohodlní, nevšímaví a nevideli sme hrozbu skôr, než sa devastačné následky tzv. medicínskej krízy ukázali v plnej svojej kráse? Po myšlienkovej analýze dôjdeme k záveru, že to nie je kríza medicínska, ale kríza rozumu a hodnôt a všetky ostatné krízy ju sťaby jeden muž nasledujú. /Len pre zopakovanie, je sloboda otroctvo?/

Kde sme urobili chybu? Nebude to až také zložité. Základom je nezáujem, malé poznanie o spoločnosti a ešte menšie sebapoznanie. Učíme sa všetko možné, len o živote nič. Naše inštitucionalizované vzdelávanie je už jednou nohou v hrobe. Umiera totiž na chronickú vyprázdnenosť jazyka, násilnú digitálnu debilizáciu a nedostatočnú saturáciu chuti a vôle. /V žiadnom prípade nepodhodnocujem katastrofálne platy učiteľov a ich akútny nedostatok./ Kdeže sa nám z osnov podeli humanitné vedy? Učili sme sa niekedy v škole klásť otázky, tvoriť odpovede, zdravo pochybovať a v súvislostiach premýšľať? Život predsa nie je o rovniciach, alebo už sme klesli až na také dno, že nás ako živé bytosti definuje len zopár algoritmov? /Len pre zopakovanie, je nevedomosť sila?/

Ak už ste dávno vyšli zo školských lavíc, tak ako ja, neostáva nám nič iné, len hľadať zdroje niekde inde. Áno, každý zvedavec si raz nájde svoju vlastnú a jedinečnú cestu k poznávaniu, ku knihám, filmom, k životu aj k sebe samému.

Ako zákusok na záver pripájam článok , v ktorom sa dozviete ako si s „problematickou“ literatúrou poradili akademici. Myslím, že mňa ani vás to veľmi neprekvapí. /Navrhujem aby pre zvýšenie prestíže danej univerzity páni učenci verejne pálili napríklad román 471 stupňov Fahrenheita./ Rovnako ma neprekvapujú bezobsažné slová politikov, veď aj niektorí z nich študovali na podobných prestížnych školách a zo štúdia im ostali len tituly. Čo tam po tom, veď na manipulácie, klamstvá a strašenie stačia inštinkty.

Resumé

George Orwell nebol jasnovidný, bol iba skúsený. Celý svoj život pozoroval, premýšľal a písal o človeku a spoločnosti. Od roku 1949, kedy román vyšiel na svetlo božie, sa človek veľmi nezmenil. Vždy chcel a chce ovládať druhých, lebo moc tak opojne chutí. Na získanie mocenského opiátu dobre poslúži masovo zažívaný strach, hlad, utrpenie, beznádej alebo stále udržiavanie konfliktov, aj vojenských. Vojny sa viedli v minulosti pre územie, zdroje a dnes sa bojuje o ľudskú myseľ, skrátka Smart wars – a to je už iný level.

A tak teraz človek dezorientovaný stojí na rázcestí. Všetci mu radia aby bol na tej správnej strane. Na ktorej? Na pravej, či na ľavej strane vojnovej nenávisti? Veď on chce predsa „iba“ mier. Pri hlbokom zamyslení mu však došlo, že za mier sa nebojuje, ale mier sa tvorí mierumilovnými úvahami, slovami a činmi. /No povedzte, je toto ideozločin?/


Poznámka redakcie: Pridávame k danej téme ešte niečo na zamyslenie, starú známu repliku „Kde sa dvaja bijú tretí víťazí.“ a humornú perlu z filmového archívu: „Padouch nebo hrdina, vždyť jsme jedna rodina.“ Alkohol je vo filme Limonádový Joe nakoniec výnosným obchodom a vojna v skutočnosti ešte výnosnejším…to je ten najhorší ideozločin.

Oslovili vás myšlienky v tomto článku? Napíšte na lenka@atelierresume.eu a pridajte k nim svoje.

Follow Lienka:

Som s nohami na zemi, s hlavou v oblakoch a srdcom medzi riadkami, veď na počiatku bolo slovo, tak aby sa neminulo...