Sedí makový koláč na tanieri a nik si ho nevšíma. Cíti sa taký opustený a nemilovaný. Telo mu pomaly a isto vysychá. Elekróny odlietavajú jeden po druhom. Je stále menší a menší. Dochádza mu šťava aj voňavý dych a tak sa ešte z posledných síl presype do svojej pamäte.
Zaspomína si na svoje túžby, na svoju makovú mladosť, keď štíhly a zelený vánkom hladený sníval o svojej budúcnosti. Chcel sa stať ópiom. Už sa videl akú má veľkú hodnotu. Ako s právomocami kráľa rozhoduje o úľave a zdanlivom šťastí človeka. Poddaní si ho veľmi cenia, zlatom vyvažujú, túžobne vzývajú, s láskou opatrujú aj pripravujú.
Osud však rozhodol inak. Farmár ho nechal dozrieť a vysušiť a tak sa stal obyčajnou plnkou do koláča. Stratil už zmysel svojho života aj tak ho zajtra hodia do koša!
Resumé
Byť neustále len vo vlastných túžbach je ako byť na veľkom ópiovom tripe. Vedľajšie účinky sú vážne, pri odvykačke rozumom, však odstrániteľné. Rozdiel medzi túžbou a zámerom je ako medzi ópiom a makom. Túžby sú o opojnom zažívaní a zámery sú o tvorení v myslení.
Poznámka redakcie: Túžby môžu byť všelijaké. A takto vyzerá anarchia makovej buchty.