Mať hranice, či nemať?
Dramatický vstup do deja:
Žena sa preberá na JIS-ke, infúzia pomaly kvapká do tela a blízko za chrbtom sa mihla sestra. „Kde to som? Rýchlo kontrolujem svoje telo – nohy, ruky celé, hlava na krku – dobre je, žijem a dýcham. Ja som sa asi zosypala.“
Keďže teraz je času dosť a nedá sa nikam utekať, žena začne loviť v pamäti. „Včerajšok sa ničím nelíšil od dní ostatných. Dlho do noci som ešte dorábala projekt, však kolegyňu nemôžem odmietnuť a helfnem jej. Od rána bol fičák v robote, porada, prezentácia, telefóny, nespokojná šéfka, ktorá chce viditeľnejšie výsledky, potom cesta domov, ešte mi aj auto ťukli pred obchoďákom. A doma? Doma – hotová pohroma, jedno dospelé decko s horúčkou, druhé volá, že príde na návštevu s celou rodinou a moja drahá polovička s plným nasadením športuje s ovládačom v ruke a sťažuje si, že má svalovku ako hrom. Tak reorganizujem celý program, znova na nákup, variť treba, musím ešte rýchlo upratať a pripraviť mladej rodine izbu na poschodí, bože, ešte nášho chlpáča musím vyvenčiť….a vonku pred barákom sa to stalo….zakrútila sa mi hlava a bác, spadla som jak hnilá hruška na chodník.“
Žena si odhrnie spotené vlasy z čela a spomína ďalej, „takto to bolo vlastne stále, každý niečo chcel a ja som tá, ktorá nikdy neodmieta, veď ich mám predsa všetkých rada, chcem aby sa dobre cítili v príjemnej atmosfére, aby sa im darilo…už aj to vnúča si žiada svoje… Bože, prečo ma ich bolesti a strasti tak strašne kvária na duši? Kedy som ja vlastne bola v tichu sama? Kedy som si v pokoji vypila kávu, prečítala knihu? Ja neviem…dávno…
Kde sa to celé začalo?
Predstavte si malú dievčinku, ktorá u svojich rodičov doslova bojuje o každé zrnko pozornosti. Už sa naučila, že keď bude dobrá, poslušná a všetky príkazy okamžite vykoná, bude pochválená a milovaná. Ujde sa jej sem-tam pekného slova a možno aj pohladenia. A tak sa detská osobnosť začne tvárniť do predstavy, ktorú jej ponúkajú druhí a jej hodnota a sebahodnota bude absolútne závislá od hodnotenia iných. Veľmi skoro pochopí, že lepšie je byť prijatá ako odmietnutá.
Byť odmietnutá v dobách prehistorických znamenalo vyčlenenie na okraj sociosféry a to bol rozsudok smrti bez súdu a obhajoby. Byť odmietnutá dnes znamená stratu hodnoty, identity, rešpektu v spoločnosti a to je takisto veľká hrozba. Najväčšou hrozbou je však znetvorený obraz o sebe ako a dobrom človeku, ktorý je hodný lásky a ocenenia iba vtedy, keď to bude dookola dokazovať.
Byť prijatá za každých okolností potom vyžaduje ochotu byť vždy poruke a dostatočne „ochočená“ a zotročená k naplneniu požiadaviek širokého okolia aj keď je to kus za čiarou. Týka sa to rodičov, partnerov, detí, známych aj kolegov. Kedy toho bude dosť?
Práve teraz na JIS-ke je toho akurát dosť. „Dosť bolo desaťrukej manželky, dosť bolo večne pohotovej mamičky, dosť bolo ústretovej kolegynky, ja predsa nie som úžitkový predmet na každodenné použitie ale ľudská bytosť, ktorá potrebuje dýchať, žiť svoj život a nie žiť životy iných ľudí. Asi bude treba nejaké tie hranice nastaviť. Chcem to? A vôbec, viem to?“
Milá žienka, unavená životom, áno, návodov o hraniciach je plný internet, tak prispejem aj ja, z vlastnej skúsenosti. Tak ako majú štáty svoje hranice aj vzťahy by mali mať svoje hranice a tie určujú kedy, komu a ako je dovolené prekročiť ich. /možno len s pasom diplomata/
„Hranice nie sú múrom proti druhým ale vytýčením chráneného územia.“
Ako prvý a najdôležitejší krok pri vytyčovaní hranice je naučiť sa prijať odmietnutie. Keď nás niekto odmietne, nie je to katastrofa ani koniec sveta, dotyčný má len iné predstavy a má na to plné právo. Najväčšie úskalie v tomto kroku je sebahodnota. Naučili sme sa tvoriť sebahodnotu porovnávaním sa s ostatnými, porovnávať sa v zručnosti, schopnosti a výkone ale to je cesta do pekla aj keď je posvätená dobrými úmyslami. Takže polopate:
„Sebahodnota nepramení z porovnávania ale z pochopenia zmyslu života“
Druhý krok, rovnako náročný ako ten prvý je, že my máme plné právo sa rozhodnúť čo príjmeme a čo odmietneme. Za toto rozhodnutie berieme zodpovednosť na seba, lebo už máme zodpovedané otázky prečo Áno a prečo Nie a basta! Zradná pasca v tomto bode nás čaká v podmienenosti, približne v tomto zmysle:
„Budem spokojná, keď všetci moji blízki budú spokojní!“
Tento začarovaný kruh je vlastne donekonečna sa opakujúcou snahou vylepšiť životy a pocity našich milovaných. A prečo to robíme? Len z jedného jediného dôvodu – aby sme sa vyhli bolesti z ich neutešeného stavu. Nezamieňajme si rozumne zváženú pomoc s bezmyšlienkovitým posluhovaním, kedy splníme všetko, čo druhému na očiach vidíme, len aby dobre bolo. Tak ako pre nás platí, že sme zodpovední za svoj život, platí to aj pre všetkých ostatných.
Ak nás to znova a znova začne pokúšať vlastné rozhodnutie vysvetľovať, zdôvodňovať a tzv. sa vyviňovať, ešte stále nemáme v sebe jasno čo vlastne chceme a kto nesie zodpovednosť za náš život.
Tretí krok je o odvahe vykonávať predchádzajúce dva kroky deň čo deň. Život a zodpovednosť zaň predsa nemá nikdy dovolenku, sviatky ani prázdniny.
Resumé
Zobrať si zodpovednosť za svoj život, vyžaduje mať úprimné odpovede na otázku – čo vlastne v živote chcem a potrebujem, že tak ako druhí majú svoje sny, túžby, predstavy a potreby, také alebo podobné, mám aj ja. Ak si vážim život druhého, nemôžem znevážiť svoj.
Prijať pozíciu otroka alebo obete ešte nikdy nevytvorilo úctu a nikoho to neprinúti aby ma mal viac rád ako doteraz. Možno sa nad mojím Nie konečne niekto zamyslí a sám pochopí, že hranice sú nevyhnutné pre každého z nás.
Poznámka redakcie: Pri úvahách o sebe a vlastných hraniciach vám určite dobre padne kniha .Keby toho málo bolo, príďte na kus reči.
