Čo je otvorenosť? Túto otázku som položila zopár ľuďom. Veľká časť odpovedí smerovala k tomu, že otvorený je ten, ktorý otvorí svoje vnútro a odhalí sa, teda ukáže svoju intimitu, bolesti, starosti, problémy a slabosti. Keď to nerobí, tak je okolím hodnotený ako uzavretý.
Ale jedna odpoveď bola iná. Dlhoročná kamoška mi odpovedala, že sme ako dvere, ktoré sa otvárajú von aj dovnútra, len treba na to správny kľúč. Bingo! To ma dostalo.
Z môjho uhla pohľadu je otvorenosť cielene zameraná pozornosť, ktorá podnecuje voľbu. A preto nie je možné byť otvorený všetkému a všetkým, aspoň nie v rovnakom čase a za rovnakých podmienok. Buď sme otvorení samote alebo spoločnosti, odpočinku alebo práci. Zdá sa vám tento príklad pritiahnutý za vlasy? Zďaleka nie.
K akejkoľvek pozornosti sme buď vynútení okolnosťami alebo sa rozhodneme sami na základe vlastných preferencií. Som otvorená neohlásenej návšteve alebo som otvorená vlastnému programu, napríklad čítaniu. A takto by sme mohli pokračovať mnohými príkladmi. Zatiaľ sme neotvorili žiadnu Pandorinu skrinku vlastných trápení /a možno o ňu ani nikto nestojí/.
Otvorenosť je napríklad aj k určitej hudbe, farbe, vôni, chuti, poézii, prírode, pohybovej aktivite. To všetko sú špeci kľúče, ktoré otvárajú naše brány pozornosti. A pre niekoho môže byť sila slova priam neodolateľná, hneď otvára svoje vrátka. Rovnako nás môže priťahovať a otvárať krása ako ohavnosť, jemnosť aj krutosť. Každý má v sebe charakteristický kód, na ktorý sa zámok otvorí.
Keď si zoberieme sociálne vzťahy, tak otvorenosť je aj to ako sústredene a s pochopením dokážeme niekoho počúvať a nemusí to byť len hysterický výlev pani susedy. Teda naša pozornosť je vtedy naplno koncentrovaná na človeka a v našom vnútri prebieha myšlienková činnosť. Poeticky by znelo, že ho počúvame celým svojim srdcom.
Za najdôležitejšiu otvorenosť považujem otvorenosť voči sebe. Rozhodne to nie je sypanie si popola na hlavu ani soli do rany ale je to o veľmi realistickom nazeraní na seba. Byť otvorený otázkam: „Čo vidím, čo počujem, čo hovorím? Čo chcem a prečo to chcem? Čo nechcem a prečo to nechcem?“ To je každodenné vetranie našej vnútornej komnaty. /veď aby tam bol stále čerstvý luft/
Javia sa vám tieto otázky ako banálne, mne nie. Vidím ich ako absolútne bazálne. Odpovede na ne vám v skutočnosti odhalia čomu rozumiete a čomu nie. To nemusí byť vždy príjemné ale je to o otvorených dverách smerom dovnútra. Keď je tento proces bežná rutina, oveľa ľahšie je prijímaná aj hysterická suseda alebo heavy metal od vašeho potomka.
Resumé
Otvoríme si teraz našu pomyselnú Pandorinu skrinku vlastnej bolesti a trápenia. Keď príjmete otvorenosť voči postoju, že nemáte voči nikomu oznamovaciu povinnosť, tak sa nikomu nespovedáte a svoje strasti si riešite sami. Ako to budú vyhodnocovať iní, je len ich vec.
Ak je tlak príliš veľký a žiada sa vám emocionálnej úľavy, podpory, pochopenia, či dobrej rady od druhých, nerobte hneď na prvý pokyn duševný striptíz. Dobre zvážte voči komu budete otvorení. Vašim kompasom nech je dôvera a pocit bezpečia. Nemusia to byť zástupy „zaručene obetavých“. Stačí vám len jeden jediný človek, ktorý vašu bolesť unesie a neurobí z nej verejné trhovisko. Ak takého máte, vážte si ho, lebo jeho chápajúce ticho a rovnako aj slová porozumenia majú veľkú váhu. Takéto zázraky sa dejú v nepodmienených partnerstvách alebo v hlbokých priateľstvách na celý život.
Poznámka redakcie: Tam, kde chýbala otvorenosť nakoniec prehovoril denník. Ak hľadáte otvorenosť, tak ste na správnom mieste.
