O tom ako sa dá nádej stratiť som si vypočula jedno ráno.
Pani XY si povzdychla: „Ááách aké smutné a beznádejné ráno.“
Opýtala som sa: „Ako sa to udeje a kam sa vlastne podeje ten batoh plný nádeje?“
Pani XY odpovedá: „Nuž v bolesti a všednosti sa stratí.“
Pokračujem: „Tak skús ísť na Straty a nálezy. Zaklop a popros, snáď ti za malý obnos nádej predajú.“
Pani XY fňuká: „Už som tam bola a nemajú. Aj keby mali, tak nedajú, lebo všetci len kvília a čakajú.“
Resumé
Čakať a čakať, že raz bude lepšie nie je žiadne riešenie. Tvorenie vlastnej nádeje je práca z pochopenia a zároveň účinná motivácia.
Cudzia nádej vydrží len do prvej prehry, ale vlastná je ako pružné bambusové lešenie. Táto opora je vytvorená z poznania – viery vo vlastné sily. A poznanie sa nestratí, ani ľahko nezlomí, aj keď sa tisíckrát ohne, tak sa znova napriami.
Poznámka redakcie: Je tu pre vás donáška do domu, rovno od majstra Wericha.
